Dead Can Dance, This Mortal Coil, Smashing Pumpkins, Apollo 440, Martin Burlas, Hudba z Marsu, Prodigy, Porno For Pyros, Divadlo Stoka, Twin Peaks, Daniel Pastirčák – to je len zlomok z výberu položiek zo zoznamu, ktorý sa vám rozbalí pri pomyselnom kliknutí na heslo Radio Ragtime v pomyselnej encyklopédii slovenského rozhlasového éteru 90. rokov.
Ragtime prinášal Bratislave (a Slovensku) od začiatku veľa hudby, ktorú v tej dobe existujúce i čerstvo vzniknuté rádiá nepoznali alebo ignorovali. A prípadne nepoznajú či ignorujú dodnes. Schválne – Roni Size, Audioweb, Orb... Ragtime bolo prvé slovenské rádio, ktoré začalo hrávať hudbu, ktorú si neskôr osvojili aj iní. Napríklad Cardigans, Oasis, Prodigy alebo Chumbawamba. Posledne menovanú kapelu mal Ragtime v archíve i v playlistoch dávno predtým, ako v roku 1997 vyletela s hitom Tubthumping.
Alternatívne rádio bolo obľúbené predovšetkým medzi vysokoškolskými študentmi na internátoch v Mlynskej doline. Obľúbila si ho aj časť bratislavskej mládeže. Poslucháči sa v druhej polovici 90. rokov pravidelne stretávali v klube Galéria Duna na Radlinského ulici. Istú dobu to bol akýsi domovský klub rádia. Diskotéky s alternatívnou hudbou, koncerty... Ešte pred Dunou bol významným záchytným bodom alternatívnej bratislavskej kultúry priestor pod hradnou skalou – U-club.
Vplyv rádia bol pravdepodobne väčší, ako si ho v tej dobe jeho zakladatelia spolu s tímom, ktorý sa o chod vysielania zo Štúrovej ulice staral, uvedomovali. Rádio nedávalo spávať strážcom čistoty éteru čerstvo samostatného Slovenska. Svedčí o tom zbierka zápisníc licenčnej rady, ktorá sa musela zaoberať rôznymi podaniami viacerých „priaznivcov“.
Zo správy licenčnej rady, štátneho orgánu, ktorý dohliadal nad obsahom vysielania elektronických médií.
Ako študent Ekonomickej univerzity som sa na začiatku školského roka 1993/1994 ocitol na internáte pri dostihovej dráhe v Petržalke. Spolubývajúci z izby pod vplyvom spolubývajúcich z chodby čoraz častejšie prelaďovali kazeťák z iných frekvencií na Ragtime. A tak sa dostal do uší aj mne. Onedlho som zachytil, že hľadajú moderátorov. Na konkurze som uspel aj neuspel. „Typovo sa nám nehodíš, skús to Slovenskom rozhlase,“ povedal mi chalan štíhly ako špageta. V rádiu ho všetci volali Maki. Od slova makarón. V občianskom preukaze mal napísané Vladimír Talian, v rádiu robil programového riaditeľa.
Napriek úspešne neúspešnému konkurzu som pre rádio začal neskôr pracovať. Asi o rok a pol som už v jeho nahrávacom štúdiu režíroval prvý reklamný spot z môjho pera. Nahovorili ho Daniel (Baláž) s Bibou (Šedivou). Klientom bola nejaká jazyková agentúra alebo škola. Do januára 1998 som pre rádio vyrobil okolo dvesto reklám, jedna z nich vďaka úspešnému realizačnému tandemu získala ocenenie od mesačníka Stratégie v reklame. Postavu detektíva Orieška do nej geniálne nahovoril Mačo (Marek Matušica) a na podladenej gitare výborné party nahral riaditeľ Miloš (Spišák).
Okrem reklám, na ktorých som sa podieľal sa však do éteru dostával postupne aj môj hlas. Návrh prinášať živé telefonické vstupy padol na úrodnú pôdu. Vyfasoval som prvý vreckový mobil. Nokia 440 nebola síce žiadna ľahká váha, nebolo ju však potrebné nosiť v kufríku. Rok 1996 znamenal na Slovensku začiatok konca technológie NMT a nástup GSM, vďaka ktorej telefonujeme dodnes. Prvý telefonát do rádia som síce robil ešte prostredníctvom pevnej linky – po koncerte Stinga v Ostrave vo februári–marci 1996 – Daniel ale informačné spestrenie v jeho večernom programe ocenil. A poslucháči pravdepodobne tiež.
V kancelárii moderátorov a správičkárov. V tomto počítači sa nachádzal archív skladieb a pripravovali sa na ňom aj playlisty. Snímka je z jesene 1997. Unikátna je aj tým, že bola fotená na digitálny fotoaparát, jeden z mála, ktoré vtedy boli na Slovensku k dispozícii. Bežný smrteľník si ich kvôli vysokej cene ešte nemohol dovoliť...
Časom k služobnému mobilu pribudlo aj prenosné nahrávacie zariadenie. Rozhovory z koncertov, tlačových besied, vernisáží – častokrát spracované do ucelených 15-20 minútových pásiem predeľovaných hudobnými ukážkami – boli kvôli vtedajšiemu technickému vybaveniu rádia niekedy náročné na spracovanie. Žiadne počítače. Poctivý šestnásťstopý Tascam a jeden hard diskový rekordér. A k tomu mixpult.
Technické spracovanie nahratých rozhovorov bolo zložitejšie predovšetkým vtedy, ak bol zaznamenaný rozhovor v angličtine. To znamenalo nanovo nahrať otázky v slovenčine a nad odpovede preklad. Spätná väzba od poslucháčov a v mnohých prípadoch pocit exkluzivity prinášaného obsahu bol však silnou motiváciou.
Rozhovor s členmi britskej skupiny Chumawamba mal zaujímavú predohru aj dohru. V roku 1997 prešli od malej nezávislej vydavateľskej spoločnosti k značke EMI. To im otvorilo dvere aj do ďalších dvoch slovenských rádií. Ragtime disponoval celou ich osemalbumovou diskografiou a rotoval medzi európskymi poslucháčmi alternatívnej hudby dávno známe hity. Slovenská pobočka vydavateľstva zorganizovala deň pred vystúpením skupiny na festivale Hurytan stretnutie s médiami. Pätnásť minút malo každému novinárovi stačiť.
Vzhľadom na to, že som kládol neakademické otázky, zotrvali členovia kapely v rozhovore takmer hodinu. („Tvrdíte o sebe, že ste anarchisti. Ako to ide dohromady s tým, že ste podpísali nahrávaciu zmluvu s nadnárodným gigantom?“ – „Používame nástroje kapitalizmu na jeho zničenie,“ znela odpoveď. Alebo „Čo by ste urobili, ak by ste dostali Rád britského impéria?“ – „Išli by sme na záchod a zapálili si trávu.“ – „Moment, ale to už urobili Beatles.“ – „Aha... Tak by sme išli na záchod, zhúlili sa a zastrelili kráľovnú...“)
Vystúpenie počas Hurytanu v bratislavskom amfiteátri na Búdkovej ukázalo nielen popularitu skupiny Chumbawamba, ale aj silu značky Ragtime. Ako jediné rádio bolo mediálnym partnerom festivalu. Ako jediné na Slovensku dovtedy vysielalo piesne britskej skupiny. Vypredaný amfiteáter, pätnásťtisíc fantasticky reagujúcich divákov, úžasná atmosféra. Speváčka Jude vystúpenie zhodnotila za celú kapelu: „Fucking fantastic, Peter!“ A pridala božtek na líce...
Ragtime začal 1. mája 1993 z nadšenia a túžby vyhýbať sa masovému vkusu. Polovica 90. rokov znamenala pre domácu strednoprúdovú popovú a rockovú hudbu útlm, nástup diskotékových dvojsezónnych hviezd valcoval éter. Fenomén Rádia Ragtime s jeho žánrovou pestrosťou bol preto o to viac silnejší. Ostrov inakosti uprostred mora nevkusu.
Disko sa začalo dostávať do úzadia až niekedy v roku 1996, paradoxne rádio, ktoré ho dovtedy hrávalo najviac, začalo postupne do svojich playlistov zaraďovať aj interpretov dovtedy výlučne spájaných iba s Rádiom Ragtime. Okrem spomínaných Britov Chumbawamba medzi nich začali patriť aj Cardigans, Oasis, Blur, Apollo 440 či dokonca Prodigy. Hranice sa začali mierne stierať...
Skladby z playlistu Rádia Ragtime z 25. januára 1999. Započúvajte sa...
Vzhľadom na územie, ktoré Rádio Ragtime pokrývalo – z pohľadu zadávateľov reklamy bolo „iba“ regionálnym – a metodike oficiálnych prieskumov počúvanosti sa z rozpočtov reklamných kampaní veľkých klientov do rádia veľa peňazí nedostávalo. Napriek tomu, že jeho poslucháči predstavovali jasne vyprofilovanú cieľovú skupinu. Dobré časy boli striedané tými horšími, nakumulované problémy viedli nakoniec k vstupu „strategického investora“. Na základe jeho vízie sa značka Ragtime pretransformovala na Rádio B1. Od 1. októbra 1999 došlo vo vysielaní k zmenám. Pribudlo niekoľko nových – známejších – hlasov, hudobne sa rádio začalo vzdiaľovať od svojich koreňov, približovalo sa k väčšinovému poslucháčovi. Aj tak si však stále zachovávalo svoju alternatívnosť a jedinečnosť.
Vizuál štartovacej kampane rádia z roku 1993. Fešák na obrázku pôsobil v začiatkoch Ragtime ako šéftechnik.
Definitívny koniec fenoménu zo Štúrovej ulice nastal na konci decembra 1999. Z hodiny na hodinu ukončené vysielanie z rozhodnutia nových ľudí ovládajúcich väčšinový podiel spoločnosti prevádzkujúcej rádio, pár dní ticha v éteri a spustenie žánrovo úplne odlišného hudobného formátu bolo bodkou za šiestimi rokmi a siedmimi mesiacmi fenoménu, ktorý spopularizoval veci, ktoré by možno nikdy v Bratislave i na Slovensku nezískali pozornosť.
Ragtime však počas svojej existencie zaznamenal niekoľko prvenstiev. Ako prvý ukázal, že sa dá robiť vysielanie aj inak. Jeho pokračovateľom sa neskôr stalo Rádio_FM, časť ľudí z Ragtime pôsobí alebo pôsobilo tu. Ďalší svoje skúsenosti zúročovali a zúročujú v iných slovenských rádiách a televíziách.
Vizuál kampane rádia z jesene 1996. Rádio prešlo na silnejšiu frekvenciu 106,6 MHz a okrem Bratislavy pokrývalo aj veľkú časť Západoslovenského kraja. Pri tejto príležitosti došlo aj k redizajnu loga stanice. Pod celý vizuál sa podpísal Martin Knut & kolektív.
Druhé prvenstvo Rádia Ragtime súvisí s internetom. Bolo to takmer interaktívne rádio. V roku 1996 moderátori i osadenstvo s poslucháčmi pravidelne komunikovali prostredníctvom IRC. Internet relay chat bol predchodcom ICQ alebo Skype. Samostatný kanál #ragtime v službe IRC bol priestorom na výmenu názorov, kladenie otázok hosťom vo vysielaní... Popri komunikácii cez IRC bola samozrejmosťou vlastná internetová stránka rádia, Ragtime bol medzi prvými troma slovenskými rádiami, ktoré ňou v roku 1996 disponovali, a pravdepodobne prvým, ktoré ju prevádzkovalo na vlastnej doméne.
Tretím prvenstvom fenoménu z bratislavskej Štúrovej ulice je nepochybne skutočnosť, že si naň aj trinásť rokov po jeho zániku živo pamätáme. Na ktoré dnes už neexistujúce rádio z toho obdobia si ešte spomeniete? A ako na prvé?
PS: „Budem trochu patetický, ale inak to nejde. Pred 20. rokmi prišli do Bratislavy spraviť jeden malý zázrak ľudia z Prešova a Nitry. Nebol to ani Ivan Tásler, ani Kuly. Miloš Spišák, Vlado Talian, Monika Spišáková a spol. - jedno velikánske ďakujem. Robiť v Ragtime považujem dodnes za najväčšie privilégium vo svojom živote. (Určite by sa k tomu dalo napísať viac, ale predpokladám že kolegovia novinári sa nedajú zahanbiť a spomenú si tiež.)“ (Daniel Baláž)
A ja toto Danielovo vyznanie podpisujem tiež.
Rádio dávalo o sebe vedieť aj pravidelnou inzerciou. Hitparádu Karamba si pamätníci budú navždy spájať s moderátorom známym ako Bebe (Braňo Bezák z Bánoviec nad Bebravou).
