Piaty album už nebola taká zábava ako prvý. Či vlastne - bola. Nahrali sme ho za pár týždňov, pohodlne a bez väčších komplikácií. Do vydavateľstva sme ho však priniesli až o ďalšie tri mesiace. Neboli sme totiž stopercentne presvedčení, že práve tieto nahrávky sú tie pravé pre „číslo päť“. Termín vydania sa kvôli tomu samozrejme niekoľkokrát posunul, ale chceli sme si byť na istom, že to nebude hanba - predovšetkým z muzikantského hľadiska, keďže už niekoľko rokov naše platne lámali rekordy predajnosti a v tomto smere sme obavy nemali. Plánované dvojtýždňové súkromné prehrávky nových piesní všetkým známym na rôznych žúroch a zbieranie názorov sa pretiahli. V duchu názvu kapely. Až hrozba sankcií od ľudí z vydavateľstva nasmerovala naše kroky do štvorposchodovej vily za kostolom.
- No, - povedal po doznení posledného akordu „najsamväčší na svete“ - ktovie prečo, ale tak celá branža prezývala riaditeľa firmy.
- Dali ste si záležať. Ako vždy, berieme. Dohodnime sa ešte na fototermínoch a prvom singli a klipe. Páni, toto sú najsamväčšie hity, aké som kedy od vás počul.
Nasledoval známy kolotoč - fotenie na obal, fotenie na plagáty, fotenie na podpiskarty, filmovačka klipu v nejakej atraktívnej Džamahírii, týždeň voľna, pár interview a príprava na deň „D“. Neplánované vzrúšo malo nastať práve na krste.
Okolo desiatej ma zobudil telefón. Bol to Jožo, kamoš z dvora, na ktorom sme spolu vyrastali. Stretli sme sa opäť po rokoch. On ako novinár, ja ako súčasť niečoho, čo novinárov zaujíma. Napriek tomu, alebo práve preto sa náš vzťah pohyboval v zaujímavých rovinách.
- Zabiješ ma? - začal. Nemal som ani šajnu, o čom hovorí.
- Dostali sme avízo, že sa stretávaš s Kikou. Takže dnes vyšlo pár fotiek, a mňa donútili zbilancovať všetky tvoje predošlé. Článok je to dobrý, akurát sa hanbím ako pes. Sorry, starec!
Bez slova som zavesil.
Po nákupe dennej tlače som mu zavolal.
- Nie je to až také strašné, ale toto sa nerobí. Tá baba má chalana, a navyše sme sa stretávali pracovne - vaši paparacovia vidia fakt len to, čo sa im hodí. Jednoducho - ste odporné hovädá!
S Kikou sme za posledný mesiac pravidelne chodili na kávu, aby sme prebrali kapelovú účasť v jej televíznej show.
- Jednoznačne ti ďakujem za avízo, - pokračoval som.
- Celý život som túžil byť na titulkách spolu so slávnou moderátorkou! To bude zbytočných otázok! Dúfam, že vám to aspoň zdvihne náklad!
Jožo začal voľačo o tom, že ho to mrzí, ale že šéfredaktorka bola nekompromisná, a či mu odpustím, a či môže prísť napriek situácii na dnešný krst.
Chvíľu som rozmýšľal. Zrazu ma osvietilo.
- Vieš čo - dojdi! A bude z teba hviezda!
Nechápal - bral to ako iróniu.
- Jednoducho sa v priamom prenose pobijeme, - vysvetľoval som.
- Chceš to aj s monoklom, alebo len tak zľahka?, - spriadal som scenár ďalej. Jožo bol vo vytržení:
- To bude super, to bude materiál!
Dobrovoľne sa rozhodol podieľať sa na práve naplánovanom spestrení večernej party. Každá reklama je reklama!
Krst sa vyvíjal ako všetky ostatné: odohrali sme pár piesní, album poliali šampanským, usmievali sa do objektívov, odpovedali na otázky. Ostával som v rozpakoch iba z dvoch vecí - nik sa ma zatiaľ neopýtal na Kiku (možno preto, že nakoniec neprišla), a nikde som nezahliadol Joža. Fešák Karol nám svojou výrečnosťou šetril slová, porozprávali sme niekoľko „príbehov z nakrúcania“, naznačili plány do budúcnosti, popíjali džús s vodkou a prijímali gratulácie.
Nečakaný zvrat sa prihnal až s Kikiným frajerom. Tiahla z neho borovička, a možno len to, že ma intenzívne škrtil ma zachránilo od otravy alkoholom. Kým ho stihla ochranka spacifikovať, bolo všetkým jasné, že najbližší týždeň sa bude hovoriť a písať práve o nás. Pravda však bola trochu iná. Poodhalil ju Jožo, ktorý čakal v pivárni oproti na `vhodný okamih´ a zodpovedne sa na svoju rolu pripravoval rumom. Netušil, čo sa práve udialo, a s lesknúcimi sa očami si prisadol k stolu, pri ktorom mi dávali ľadový obklad. Na otázku `Čo sa ti stalo?´ dostal delovku do nosa. Vrhol som sa na neho s pokrikom `Za to môžeš ty, zabijem ťa!´ a s neplánovanou zúrivosťou som mu šermoval rukami okolo hlavy. Siedma veľmoc mala o tému mesiaca postarané.
O grandiózne finále sa postaral až Magor Martin. Ako jeden z mála znalcov tušil, že ma zastaví jedine šokom. Vedro ľadovej vody urobilo svoje. Stál som tam v mláčke ako zmoknuté kura. Preklínal som deň, kedy som sa narodil a bolo mi srdečne jedno, čo si kto stihol nafotiť a čo kto napíše. Začínal som tušiť, že ráno odletím na neplánovanú dovolenku. Každý zázrak trvá tri dni, takže nezúfajte, ja sa vám po mesiaci ozvem!
