KRČMÁRSKI KRÁLI
o ktorých
VŠETCI VEDIA, ŽE RAZ TO MUSÍ PRÍSŤ
Bestofku sme nechali plne v rukách firmy. Vydavateľ nás tlačil splniť si záväzok poslednej zmluvy na zvyšné dva albumy.
My sme sa však už pol roka nedokázali zniesť v jednom meste, nie ešte v štúdiu.
Ponorka dosiahla svoje dno. Navzájom sme komunikovali výlučne cez Rada, ktorý musel odmietať jednu ponuku za druhou. Po poslednej šnúre sme za žiadne peniaze nemienili dýchať spoločný vzduch.
Podľa niektorých je to neklamný znak, že sa kapela rozpadla.
Ďalší nám prorokovali sólové projekty.
V skutočnosti sme chceli upadnúť do zabudnutia a začať žiť normálnejší život. Ako napotvoru to bolo práve naopak.
Čím hlbšie bolo ticho z našej strany, tým bol o nás väčší záujem.
Fešáka nafotili aj s rodinou pri mori v prenajatom domčeku.
Janovi ukradli auto a hneď to všetci vedeli.
Magor si u kamaráta primára vybavil pobyt na psychiatrii a zabával sa na svojom skvelom utajení. Lekárske tajomstvo, veď viete.
Mne sa podarilo rozviesť sa v tichosti. Ak nerátame interview s najlepšou kamarátkou mojej ex vo všetkých plátkoch. Každý sa chce nejako zviditeľniť.
Boli sme stále horúcou témou.
„Príliš dlhá dovolenka!“
„Rozpad alebo pauza?“
„Núkajú im málo peňazí?“
„Stratili múzu?“
„Píšu ďalšie hity?“
Bol najvyšší čas konať.
Cez Rada sme sa dohodli, že vydáme spoločné vyhlásenie.
„Členovia ONE 2 EIGHT týmto oznamujú, že posledných šesť mesiacov spolu nekomunikujú a dospeli k rozhodnutiu, že už nepociťujú potrebu ďalšej umeleckej spolupráce ... a preto už nehodlajú spoločne vystupovať, koncertovať ani nahrávať.
Vzhľadom k záväzkom voči vydavateľstvu a platným zmluvám ... ešte dva albumy. ... prvý v novembri, a bude pozostávať z najväčších hitov skupiny a dvoch doteraz neuverejnených štúdiových nahrávok, ktoré ... posledný v októbri budúceho roku ... zostrih záznamov koncertov uplynulých ôsmych rokov ...
Ďakujeme všetkým fanúšikom za priazeň.
Podpísaní ...“
x x x
A potom prešli dva roky.
Ako som sa dočítal v novinách, na krsty neprišiel ani jeden z nás. O všetko sa staral Rado. Preberal aj zlaté platne, ceny za umiestnenia v rôznych anketách, v ktorých sme sa priebežne prepracovávali nižšie a nižšie.
Presne podľa plánu.
S chalanmi som sa takmer nestretával. Ani nebol dôvod. Nikam som nechodil. A podľa všetkého ani oni nie.
Život krčmárov - podnikateľov má tiež svoje čaro.
Až raz...
Susedova tínedžerka si opäť vypekala vežu. Už som chcel prebehnúť cez dvor a začať búchať na okno, keď zaznela moja vlastná pieseň v úprave, ktorú som nepoznal. Však TOTO sme hrávali...
V úžase som ostal stáť. Bol to síce nekvalitný záznam z koncertu nejakej mne neznámej kapely, ale malo to šťavu. Ďalšiu pieseň - podľa všetkého ich pôvodnú - nahodili s rovnakou ľahkosťou. A tak som sa prepočúval až do konca.
- Slečna, si doma? - opýtal som sa ryšavej hlavy, keď otvorila okno.
- Brý deň, ujo... Bolo nahlas, že? Prepáčte, už sa viac nestane, len ma nebonznite našim - vychŕlila zo seba.
Keď som ju upokojil, že dôvod mojej návštevy je iný, vypadlo z nej:
- Chalani z konzervy majú kapelu. Toto je zo včerajšieho koncertu - vytiahla z prehrávača kazetu.
- Vám sa páči? - zneistela.
- Sú skvelí, Monika. Poď, niečo ti pustím - viedol som ju k sebe do obývačky.
Chvíľu som hľadal.
Z hornej poličky som vytiahol druhý album ONE 2 EIGHT a pustil príslušnú skladbu.
- Jéj, a ja že to napísali oni - ostala v rozpakoch a listovala v booklete.
- Nie, to som zložil ja.
- Vy ste sa poznali s ONE 2 EIGHT?
- Ja som tam hral.
- A odkedy?
- Od vždy.
Zo šuplíka pod šatníkom som vytiahol osem hrubých zošitov s výstrižkami.
- Vidíš - ukázal som na fotku - to som ja pred pár rokmi. Desiatimi - vzdychol som, keď mi oči skĺzli na dátum vydania článku.
- Akí ste tu len všetci pekní - vypadlo z nej počas prevracania stránok.
Chcela povedať - mladí.
- Počuj, a tí tvoji kamoši z konzervy - nevieš, či chystajú ďalší koncert?
- Budúci piatok večer na pešej. A potom až po prázdninách.
Keď odišla, začal som zháňať telefónne čísla.
Konzervatoristi nadchli aj zvyšok partie.
Ich spolužiačky urobili fantastickú kulisu, takže bol potrebný aj prídavok.
Pri jeho prvých akordoch si Jano začal šúchať nos.
Karol sa napol ako kobra.
Magor si výnimočne zložil slnečné okuliare.
Ja som sa iba tíško usmieval.
Aj táto pesnička sa ľuďom páčila.
- Chaloši, serme na to! Zavoláme Radovi? - chopil sa iniciatívy Martin.
Hlasovanie pri káve dopadlo úspešne.
Tri dni na to prebehla bojová porada.
- Krásavci moji, čo s vami? - začal Rado rečníckou otázkou. - Som odkedy ste mi zavolali dal pár ľuďom echo, že niečo chystáte, ale záujem zatiaľ veškerý žádný. Doba sa zmenila.
Začali sme vymýšľať stratégiu.
- Treba urobiť kambek vo veľkom štýle - zhodli sme sa.
- Ma asi pred mesiacom otravoval mailom niekto, že robí pri jazerách festival. Začneme s tým? Je máj, väčšina tých zaujímavých je už plná - uzavrel Rado.
Dohoda bola na svete.
Potrebovali sme skúšobňu a začať cvičiť.
Trinástou skúškou sme sa dostali do pôvodnej formy.
Popri tom sme vďaka Radovi absolvovali pár rozhovorov v rádiách. Ku generácii našich moderátorov pribudli nové tváre. Niektoré sa správali s nepatričnou úctou, ďalšie nás brali do éteru ako pri pásovej výrobe. V zásade ostalo všetko pri starom - vy sa pýtate, my odpovedáme.
Veci začali fungovať. Pribúdali prísľuby na rôzne hromadné akcie, dokonca nás „najsamväčší na svete“ pozval na večeru. Dezertom mala byť jeho ponuka na exkluzívnu zmluvu. Radosť z hrania sme si však zatiaľ nemienili ochucovať nahrávaním momentálne neexistujúcich šlágrov.
Médiá začali ohlasovať návrat stratených synov.
Nechtiac sme sa menili na neplánovanú letnú atrakciu.
Musel som sa vzdať čašníkovania vo vlastnej krčme. Celá dedina chcela piť so svojim slávnym krčmárom. Po týždňovej opici som to preventívne vzdal.
Ešte predtým, ako ONE 2 EIGHT zahrali čo i len notu, mal Rado podpísaných desať kšeftov jesennej šnúry.
Keby sme v tej chvíli oznámili, že to celé bol z našej strany iba vtip a skúška národa, asi by nás roztrhali v zuboch.
Festival pri jazerách mal trvať dva dni a bol prvým z troch, na ktoré nás Rado nakoniec dostal. Považovali sme to za našu „obnovenú premiéru“ a zapýtali si minimálny honorár a ubytovanie.
V piatok ráno začalo vytrvalo pršať.
- Nič to, páni, ľudia prídu, lístky sú vypredané a do zajtra večera to bude lepšie. Vám bude svietiť slniečko - tvrdil organizátor Karči. - Uvidí vás more ľudí!
Boli sme si obzrieť sobotné miesto činu.
Asi desaťtisíc bláznov sa kúpalo pod pódiom v blate. Kapela striedala kapelu, hit za hitom držal publikum vo vare.
V suchom zákulisí sme postretávali kopec známych. Pri káve, vínečku a guláši prebiehali klasické debaty. Ozaj, poznáte ten vtip o tom, ako sa stretnú dvaja muzikanti a neohovárajú?
V sobotu naobed mal Rado zlú náladu.
- Chlap sa stratil - oznámil stroho v hotelovej kaviarni.
Okrem neho ho zháňalo ďalších desať ľudí.
Všetci čakali na honoráre.
Karčiho nebolo už od rána.
- Možno dostal defekt cestou z banky - utešovali sme okolie.
Pokračujúci vytrvalý lejak a strach o peniaze poznačil aj atmosféru vo V. I. P. bare za pódiom.
Karči sa ukázal okolo pol štvrtej.
- Znie to neuveriteľne, ale cestou z banky som dostal defekt - hlásil už vo dverách. - Prepáčte, že meškám, ale musel som sa ísť domov prezliesť. Zmokol som až na kosť - uzavrel a nalial si vodku.
Všetkým sa viditeľne uľavilo.
V tej chvíli vstúpili do miestnosti dvaja policajti.
Na Karčiho ruky založili putá.
- Ste zatknutý - oznámili mu.
Zrazu vysvitlo, že organizátor spreneveril sponzorské peniaze a že nemá ani na zaplatenie sobotných účinkujúcich.
Za oknom sa strhla potopa.
Kapely dospeli k rozhodnutiu, že keď už sú tu, tak tomu nevinnému sfanatizovanému davu urobia show storočia.
Pridali sme sa aj my.
Publikum poznalo všetky naše texty od á do zet.
Bol to kambek za všetky peniaze.
Dokonca prestalo pršať a vyšlo slniečko.
Karči mal pravdu.
Mohol nám však aspoň naznačiť, že z hotela budeme nútení unikať po hromozvode, keďže nezaplatil účet. Boli by sme sa ubytovali na prvom poschodí.
